Jakub Gurka

Zdravím Vás priatelia,

na mojej FB stránke, prípadne Instagrame ste si mohli všimnúť, že som Vás pozýval na skvelú akciu, ktorou je charitatívny beh s názvom „Memoriál Jána Svočáka” alebo „ALS BEH“.Konal sa už druhý ročník a je to beh, ktorého motto znie: „Dýchame a beháme na pomoc tým, ktorých vlastné svaly opustili“.

Bežecký pretek, je zameraný na pomoc  osobám trpiacim ALS t.j. druh svalovej atrofie, pri ktorej ide o stratu buniek centrálnej nervovej sústavy (mozgových a miechových motoneurónov), ktoré ovládajú vôľou ovplyvniteľné svalové pohyby. Pacient tak nedokáže ovládať svoje pohyby a postupne mu odumierajú všetky svaly v tele.  Mozog však neustále pracuje a pri plnom vedomí psychických a mentálnych schopností, zostáva nakoniec pacient paralyzovaný. Najnámejším človekom trpiacim touto chorobou bol aj Stephen Hawking, génius ktorý nás nedávno opustil. Beh je aj pripomienkou organizátorovho tatka, ktorý bol vášnivý športovec a tiež podľahol tejto chorobe. Tento rok sa podarilo pomôcť vďaka preteku trom mladým ľuďom rovnakou čiastkou, ktorá sa vyzbierala zo štartovného, sponzorských darov, príspevkov na mieste a zorganizovaná bola aj zbierka plastových vrchnáčikov.

Tejto akcie som sa zúčastnil aj minulý rok a preto som tento rok neváhal.

Jakub Gurka

Na pretek sme šli spoločne s Lenkou, no bežal som len ja, keďže sa jedná o krosový polmaratón čo je pomerne náročná disciplína. Už v piatok sme šli k mojim rodičom do Podolínca, odkiaľ sme mali na pretek bližšie. Maminka nám pripravila skvelú večeru, ktorú sme ale vzhľadom na už plné žalúdky nedokázali celú zbaštiť…mrzí nás to maminka 😀

V sobotu sme si privstali okolo 6:20, naraňajkovali sa a vyštartovali do Svitu kde bolo miesto konania. Bežať sa začínalo o 9 no do 8:30 si bolo možné vyzdvihnúť štartové čísla. Tým mojim tohto roku bolo číslo 236, ktoré som si pripevnil na svoje tričko, ktoré momentálne nosím na každý bežecký pretek. Registrácia prebehla rýchlo, bez akýchkoľvek problémov. Pred samotným štartom som ešte odovzdal 12 poukážok pre výhercov preteku od OstroreShop, ktoré som vytvoril pre športový obchod značky ODLO v ktorom popri trénerstve pracujem, čím sme sa stali jedným zo sponzorov akcie. Keďže sme mali auto vyhriate a vonku bola celkom kosa, tak na štart som sa vybral len ja a Lenka sa vyhrievala v autíčku. Predtým som šiel ešte odniesť nazbierané plastové vrchnáčiky, ktoré sa mi stihli po ceste vysypať 😀 Pri ich zbere si jeden z pretekárov zo mňa uťahoval či ešte dozbieravam posledné vrchnáčky aj zo zeme, no zlatý. Lenka sa na mne bavila z auta, ale žeby prišla pomôcť zbierať to nie. O 9. hodine sme vyštartovali.

Oproti minulému roku bolo už pred štartom známe že sa beží tá istá trasa, len opačne. Čiže sme vedeli že najskôr nás budú čakať kopce, potom viac menej rovinka. Preto som sa nikde neplašil. Prvý kopec bol známy aj zo Spartan Race, ktorý sa tam konal pred dvomi rokmi. Keďže som sa nikde nehnal, netrpel som až tak veľmi hoc už na štart som sa postavil s boľavými stehnami a zadkom čo bol následok štvrtkového tréningu… Nepredpokladal som, že to takto skončí 😀 Kopce hore šli fajn, trošku neponaťahované lýtka dostali síce zabrať, ale otriasli sa z toho celkom rýchlo. Zbehy dole šli na výbornú aj napriek šmykľavému povrchu som ich zvládal rýchlo. Možno som mal trošku ale predsa len spomaliť, pretože druhá polovica preteku bola pre mňa ťažká. Pri prvej občerstvovačke som sa celkom potešil že vydýchnem, načerpám sily v podobe brutálne širokého občerstvenia a vody. Vzal som si banán, pomaranč, na ktorý som sa tešil už od štartu, hrozienka, magnezko a upaľoval ďalej.

Druhá polovica ako hovorím bola celkom náročná, síl bolo menej, možno následok vyčerpania zo zbehov, ťažké nohy z tréningu a moje tréningové jednotky nemali už dlhšiu dobu viac ako 10km, čo je chyba a musím prehodnotiť svoj tréning. Po ceste do cieľa som nejakú časť prebehol s pani/tetou, s ktorou som prehodil zopár slov o bežeckej akcii, o behu všeobecne, o medailách zavesených na stene a pod. Mala 50 rokov, no po približne 10-15 minútach som ju musel nechať ísť, pretože jej tempo bolo rýchlejšie než moje. Takisto starší páni, ktorí ma sem tam obehli boli miestami pre mňa frustrujúci, no aj motivujúci, keďže v ich veku dokážu byť rýchlejší ako ja. Bez ohľadu na to koľko majú odbehnuté už v živote pretekov a kilometrov.

Druhá občerstvovačka, znova úžasní povzbudzujúci ľudia, výber občerstvenia aj jeden z mladých ľudí, pre ktorých sa tento beh konal, zatlieskal som mu, ťapol si s mladým chlapcom pri trati, ktorý nás povzbudzoval a bežal ďalej. Potom už nastala kríza, kedy som nedokázal ani cupitať a tak som prešiel do chôdze striedanej s behom. Znova frustrujúci moment… 🙂 Pri konci ma predbehla baba, ktorá ma povzbudila a potiahla až do konca. Tempo bolo síce vražedné, no môj čas by bez toho bol ešte zdrvujúcejší a pocit z behu takisto, za čo jej ďakujem. Pred koncom ma ešte na trati zbadala Lenka, ktorá ma povzbudzovala, venoval som jej pusinku (povzbudzujúci stojaci pri nej mi ukazovali smer doľava, na čo som nereagoval a šiel rovno za ňou 😀 ) a až tak som prešiel cieľovou čiarou. V cieli odpípnutie, odovzdanie čipu (neviem prečo som mal pocit že si ho nechávame 😀, celkom pekný náramok to bol) a medaila, ktorá sa oproti minulému roku zmenila len farebnosťou a stuhou, čo mi vôbec nevadí. Drevená medaila je výnimočnosťou.

V cieli znova neskutočné občerstvenie od šišiek, cez chleba s nutelou, pomaranče, čaj, kávička, cola, voda magnezko, banán, všetko možné, jednoducho pecka. Výsledný čas 2:37, na 22km 600m výškových, čo nie je žiadna sláva, ale odrazový mostík. Obed v cene, šatne, teplé sprchy (hoc ja som absolvoval ľadovú, pretože posledný mesiac sa otužujem a aj tak lepšie padla ako teplá) je jednoducho TOP. Po osprchovaní som si musel síce dať bežecké kraťasy, pretože rifle som si nechal v aute 😀

Po preteku sme šli s Lenkou rovno do Maxu v Poprade, kde nás už čakali maminka, tatko a malý bráško. Trochu sme ponakupovali, ja som si kúpil parádne longline tričko a mikinu a Lenka nové rifle a brutálne rifľové kraťasy na traky, hmm už sa teším na teplo… 😀 a šli na obed. Zamierili sme do samoobslužnej prevádzky kde som si vybral okrem mäsa ryže a zeleniny aj dve pirohy a ovocno mrkvový svieži šalát.

Človek sa pri takýchto akciách, pri takýchto behoch zamyslí nad tými, aké je to šťastie a požehnanie byť zdravý, mať možnosť hýbať sa a robiť to, čo ho baví, čo ho napĺňa šťastím. Nikdy sa ale netreba vzdávať, netreba sa ľutovať, šťastie vyplýva z toho čo robíme bez ohľadu na prekážky 🙂

ALS BEH medaila 2018

Nakoniec chcem pochváliť celý pretek, organizátorov za skvelú akciu, ľudí za neskutočnú atmosféru a mojich najbližších za krásne strávený deň.

Jakubovi ďakujeme za účasť! Ceníme si bežcov, ktorí sú ochotný kvôli nášmu podujatiu precestovať aj pol Slovenska. Prajeme veľa zdravia, aby sa tak mohlo stať opäť o rok!

Viac informácií o osobnom trenérovi Jakubovi Gurkovi nájdete na www.jakubgurka.sk

2. ročník – príbeh Radovana Zmiju

Písal sa deň 8. marec 1996. Pre nás jeden z tých najkrajších dní, aký môžeme ako rodičia v živote zažiť. Narodil sa nám náš prvý synček Radko. Vážil 4200 g a bol 59 cm dlhý, taký náš malý valibuk. Nevedeli sme sa dočkať, kedy nášho Radka donesieme domov a spolu s ním budeme spoznávať život ozajstnej rodiny, keď v tom hneď na tretí deň dostal teploty. Diagnóza znela: zápal mozgových blán. Verili sme, že Radko je veľký bojovník a len tak sa tomu nepoddá. O 20 dní sme z pôrodnice odchádzali zdraví, šťastní a o niečo silnejší. O niekoľko dní sme šli na povinné očkovanie. A tam sa to všetko začalo. Znova nastúpili teploty, ktoré trvali 2 týždne. Po odbere krvi sa zistilo, že má zvýšené pečeňové testy. Absolvovali sme niekoľko rôznych vyšetrení, no všetko sa zdalo v poriadku. „Veď Radko z toho vyrastie“, hláška, ktorá sa opakovala pri každom vyšetrení. No nám sa to nezdalo byť v poriadku a tak sme každé dva mesiace dávali robiť Radkovi krvné testy, ktorých výsledky boli stále horšie a horšie. V Trebišove sme už šancu nemali a tak nás pani doktorka poslala do Košíc. Boli sme tam hospitalizovaní 3x a zakaždým nás mala na starosti iná doktorka. Absolvovali sme stále iné vyšetrenia a domov sme odchádzali stále s inou diagnózou. No ani jedna nebola tá pravá. Nevedeli sme pochopiť, že nikto nedokáže zistiť čo Radkovi vlastne je. Boli sme zúfalí. Nemali sme žiadnu liečbu a tak som zavolala do Bratislavy.

Radovan Zmija

Skontaktovala som sa s pani primárkou, ktorá mi v Košiciach odporučila jednu doktorku. Keďže sme Košické nemocnice navštevovali pravidelne bolo zvláštne, že tam je niekto, kto o nás ešte nevedel. Pani doktorka nás hneď objednala. Absolvovali sme zasa tie isté vyšetrenia, ako odber krvi a podobne. Hneď na druhý deň sme mali telefonát, že výsledky došli a aby sme sa hneď dostavili do nemocnice na oddelenie, pretože výsledky sú zlé. Po týždni a zasa iných vyšetreniach ako bola biopsia pečene, či biopsia svalov sme odchádzali domov s tou najhoršou správou: Vyzerá to na svalové ochorenie a Váš syn medzi 8 až 10 rokom života ostane na vozíku.” Samozrejme sme tomu nechceli veriť a stále sme dúfali že sa to nepotvrdí. Práve sa blížili Vianoce, keď v tom zavolali že došli výsledky. Žiaľ sa to potvrdilo a diagnóza znela Muskulárna dystrofia. S Radkom sme práve oslavovali štvrté Vianoce.

Každým rokom sa to zhoršovalo. Keď mal sedem rokov už sa nedokázal postaviť na nohy keď spadol či nedokázal vyjsť po schodoch. Jeho nôžky boli čoraz slabšie. V 12 rokoch sa jedného rána na svoje nôžky už nepostavil.

Každým rokom je to horšie a horšie. Dnes má Radko 21 rokov, naše ruky a nohy nahrádzajú práve tie jeho.