2. ročník – príbeh Radovana Zmiju

Písal sa deň 8. marec 1996. Pre nás jeden z tých najkrajších dní, aký môžeme ako rodičia v živote zažiť. Narodil sa nám náš prvý synček Radko. Vážil 4200 g a bol 59 cm dlhý, taký náš malý valibuk. Nevedeli sme sa dočkať, kedy nášho Radka donesieme domov a spolu s ním budeme spoznávať život ozajstnej rodiny, keď v tom hneď na tretí deň dostal teploty. Diagnóza znela: zápal mozgových blán. Verili sme, že Radko je veľký bojovník a len tak sa tomu nepoddá. O 20 dní sme z pôrodnice odchádzali zdraví, šťastní a o niečo silnejší. O niekoľko dní sme šli na povinné očkovanie. A tam sa to všetko začalo. Znova nastúpili teploty, ktoré trvali 2 týždne. Po odbere krvi sa zistilo, že má zvýšené pečeňové testy. Absolvovali sme niekoľko rôznych vyšetrení, no všetko sa zdalo v poriadku. „Veď Radko z toho vyrastie“, hláška, ktorá sa opakovala pri každom vyšetrení. No nám sa to nezdalo byť v poriadku a tak sme každé dva mesiace dávali robiť Radkovi krvné testy, ktorých výsledky boli stále horšie a horšie. V Trebišove sme už šancu nemali a tak nás pani doktorka poslala do Košíc. Boli sme tam hospitalizovaní 3x a zakaždým nás mala na starosti iná doktorka. Absolvovali sme stále iné vyšetrenia a domov sme odchádzali stále s inou diagnózou. No ani jedna nebola tá pravá. Nevedeli sme pochopiť, že nikto nedokáže zistiť čo Radkovi vlastne je. Boli sme zúfalí. Nemali sme žiadnu liečbu a tak som zavolala do Bratislavy.

Radovan Zmija

Skontaktovala som sa s pani primárkou, ktorá mi v Košiciach odporučila jednu doktorku. Keďže sme Košické nemocnice navštevovali pravidelne bolo zvláštne, že tam je niekto, kto o nás ešte nevedel. Pani doktorka nás hneď objednala. Absolvovali sme zasa tie isté vyšetrenia, ako odber krvi a podobne. Hneď na druhý deň sme mali telefonát, že výsledky došli a aby sme sa hneď dostavili do nemocnice na oddelenie, pretože výsledky sú zlé. Po týždni a zasa iných vyšetreniach ako bola biopsia pečene, či biopsia svalov sme odchádzali domov s tou najhoršou správou: Vyzerá to na svalové ochorenie a Váš syn medzi 8 až 10 rokom života ostane na vozíku.” Samozrejme sme tomu nechceli veriť a stále sme dúfali že sa to nepotvrdí. Práve sa blížili Vianoce, keď v tom zavolali že došli výsledky. Žiaľ sa to potvrdilo a diagnóza znela Muskulárna dystrofia. S Radkom sme práve oslavovali štvrté Vianoce.

Každým rokom sa to zhoršovalo. Keď mal sedem rokov už sa nedokázal postaviť na nohy keď spadol či nedokázal vyjsť po schodoch. Jeho nôžky boli čoraz slabšie. V 12 rokoch sa jedného rána na svoje nôžky už nepostavil.

Každým rokom je to horšie a horšie. Dnes má Radko 21 rokov, naše ruky a nohy nahrádzajú práve tie jeho.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.