2. ročník 2018 – vyhodnotenie

Týždeň pred Veľkou nocou sa vo Svite stretlo necelých 300 bežcov, aby behom podporili troch jednotlivcov s ťažkým svalovým ochorením. Konkrétne 3-ročnú Máriu Kubovovú z Vikartoviec, 19-ročného Dáriusa Rennera z Prešova a 22-ročného Radovana Zmiju z Trebišova.

Charitatívny beh podporilo množstvo spoločností, jednotlivcov, samospráv, ale aj viac ako 30 dobrovoľníkov, vďaka ktorým sa podarilo vyzbierať sumu 4038€. Finančné prostriedky sa prerozdelili Márii na rehabilitačný pobyt, Dáriusovi na sprchovacie lôžko a Radovanovi na polohovateľnú posteľ. Za podporu chceme poďakovať všetkým zúčastneným dobrovoľníkom bežcom a sponzorom, špeciálne Nadácii ČSOB a Nadácii pre deti Slovenska v spolupráci s poisťovňou Dôvera. Veľmi si to ceníme a srdečne ďakujeme!

ALS BEH 2018

Štart bol naplánovaný na 09:00 a o necelú hodinu a 37 minút sme už mali v cieli famózneho Patrika Milatu (1988) z Elite team OCRA a o 4 minúty neskôr aj jeho mladšieho brata Paskala (1993). Tretí s časom 1:42:10 preťal pomyselnú pásku Július Kaľavský (1976) z All4Run Margecany. Víťaz kategórie nad 50 rokov, Emil Mlynárčik (1960) z Hôrky dobehol na celkovom perfektnom ôsmom mieste a na prvú ženu sme čakali len 1 hodinu a 57 minút od štartu. Stala sa ňou Michaela Kucháriková (1992) z AC Kriváň Liptovský Mikuláš, ktorá obsadila celkové 19. miesto. Z domácich bežcov by sme vyzdvihli výkon  Jany Perinajovej, ktorá obsadila 2. miesto v kategórii nad 40 rokov, Mareka Kačmarčíka – 3. miesto v kategórii nad 40, Danicu Božovú, ktorá vyhrala svoju kategóriu nad 50 rokov a Vladimíra Zimu – 3. miesto nad 60 rokov.

Najmladší účastník mal 18 a najstarší 72 rokov. Na behu sa zúčastnilo „len“ 42 bežcov (14%) vo veku 18-29 rokov, čo nám vnútorne hovorí, že je to veľmi malý počet. Dúfame preto, že aj vďaka našej tohtoročnej premiére „detských behov“, vštiepime mladej generácii lásku k terénnym behom.

ALS BEH 2018 - vrchnaciky

Počasie bolo v sobotu síce krásne, no vrstva snehu v lesoch dala zabrať aj ostrieľaným bežcom. Prudké zbehy boli miestami zľadovatené a technicky veľmi náročné, na čo organizátori viackrát upozorňovali, ale stačil jeden nesústredený pohyb a pád bol na svete. Na ťažký terén doplatil bežec z Bratislavy, ktorého bohužiaľ musela kvôli širokej tržnej rane na kolene hospitalizovať helikoptéra. Našťastie sa všetko skončilo dobre, pri vyhodnotení bol už medzi nami v priestoroch arény a s úsmevom na tvári nám oznámil, že: „o rok je tu opäť!“

Už tradične sme bežcov poprosili k registrácii priniesť, čo najviac vrchnáčikov z PET fliaš, pre malú Sabinku. To, že bežci zobrali zodpovedne aj túto úlohu svedčí trojnásobné preskočenie látky z minulého roku. Vyzbieralo sa vyše 200kg vrchnáčikov! Nesmierne sa tešíme záujmu bežcov pomáhať aj takýmto spôsobom. Pridať sa môžete celoročne aj Vy! Aj takouto symbolickou činnosťou sa dajú robiť veľké veci, o čom svedčí už vyše 56 ton vyzbieraných vrchnáčikov = 11 660€, ktoré mohli rodičia Sabinky použiť na liečbu.

Máme teda po behu. A čo teraz? Oddych? Určite nie! Teraz je sezóna našich „smeťozberov“. Na podstránke smeťozbery sa dozviete viac o čase a mieste organizovania najbližšieho zberu smetí v znečistených lokalitách. Srdečne Vás všetkých pozývame spraviť niečo naviac pre naše mesto a okolitú prírodu.
Prajeme Vám krásnu jar a ešte krajšie leto plné športových aktivít s Vašou rodinou a Vašimi priateľmi!

S pozdravom, Športuj srdcom o.z.

ALS BEH 2018 - detské behy

Jakub Gurka

Zdravím Vás priatelia,

na mojej FB stránke, prípadne Instagrame ste si mohli všimnúť, že som Vás pozýval na skvelú akciu, ktorou je charitatívny beh s názvom „Memoriál Jána Svočáka” alebo „ALS BEH“. Konal sa už druhý ročník a je to beh, ktorého motto znie: „Dýchame a beháme na pomoc tým, ktorých vlastné svaly opustili“.

Bežecký pretek, je zameraný na pomoc  osobám trpiacim ALS t.j. druh svalovej atrofie, pri ktorej ide o stratu buniek centrálnej nervovej sústavy (mozgových a miechových motoneurónov), ktoré ovládajú vôľou ovplyvniteľné svalové pohyby. Pacient tak nedokáže ovládať svoje pohyby a postupne mu odumierajú všetky svaly v tele.  Mozog však neustále pracuje a pri plnom vedomí psychických a mentálnych schopností, zostáva nakoniec pacient paralyzovaný. Najnámejším človekom trpiacim touto chorobou bol aj Stephen Hawking, génius ktorý nás nedávno opustil. Beh je aj pripomienkou organizátorovho tatka, ktorý bol vášnivý športovec a tiež podľahol tejto chorobe. Tento rok sa podarilo pomôcť vďaka preteku trom mladým ľuďom rovnakou čiastkou, ktorá sa vyzbierala zo štartovného, sponzorských darov, príspevkov na mieste a zorganizovaná bola aj zbierka plastových vrchnáčikov.

Jakub Gurka

Tejto akcie som sa zúčastnil aj minulý rok a preto som tento rok neváhal.

Na pretek sme šli spoločne s Lenkou, no bežal som len ja, keďže sa jedná o krosový polmaratón čo je pomerne náročná disciplína. Už v piatok sme šli k mojim rodičom do Podolínca, odkiaľ sme mali na pretek bližšie. Maminka nám pripravila skvelú večeru, ktorú sme ale vzhľadom na už plné žalúdky nedokázali celú zbaštiť…mrzí nás to maminka 😀

V sobotu sme si privstali okolo 6:20, naraňajkovali sa a vyštartovali do Svitu kde bolo miesto konania. Bežať sa začínalo o 9 no do 8:30 si bolo možné vyzdvihnúť štartové čísla. Tým mojim tohto roku bolo číslo 236, ktoré som si pripevnil na svoje tričko, ktoré momentálne nosím na každý bežecký pretek. Registrácia prebehla rýchlo, bez akýchkoľvek problémov. Pred samotným štartom som ešte odovzdal 12 poukážok pre výhercov preteku od www.ostoreshop.sk, ktoré som vytvoril pre športový obchod značky ODLO v ktorom popri trénerstve pracujem, čím sme sa stali jedným zo sponzorov akcie. Keďže sme mali auto vyhriate a vonku bola celkom kosa, tak na štart som sa vybral len ja a Lenka sa vyhrievala v autíčku. Predtým som šiel ešte odniesť nazbierané plastové vrchnáčiky, ktoré sa mi stihli po ceste vysypať 😀 Pri ich zbere si jeden z pretekárov zo mňa uťahoval či ešte dozbieravam posledné vrchnáčky aj zo zeme, no zlatý 😀 Lenka sa na mne bavila z auta, ale žeby prišla pomôcť zbierať to nie 😀 . O 9. hodine sme vyštartovali.

Oproti minulému roku bolo už pred štartom známe že sa beží tá istá trasa, len opačne. Čiže sme vedeli že najskôr nás budú čakať kopce, potom viac menej rovinka. Preto som sa nikde neplašil. Prvý kopec bol známy aj zo Spartan Race, ktorý sa tam konal pred dvomi rokmi. Keďže som sa nikde nehnal, netrpel som až tak veľmi hoc už na štart som sa postavil s boľavými stehnami a zadkom čo bol následok štvrtkového tréningu…Nepredpokladal som že to takto skončí 😀 Kopce hore šli fajn, trošku neponaťahované lýtka dostali síce zabrať, ale otriasli sa z toho celkom rýchlo. Zbehy dole šli na výbornú aj napriek šmykľavému povrchu som ich zvládal rýchlo. Možno som mal trošku ale predsa len spomaliť, pretože druhá polovica preteku bola pre mňa ťažká. Pri prvej občerstvovačne som sa celkom potešil že vydýchnem, načerpám sily v podobe brutálne širokého občerstvenia a vody. Vzal som si banán, pomaranč, na ktorý som sa tešil už od štartu, hrozienka, magnezko a upaľoval ďalej.

Druhá polovica ako hovorím bola celkom náročná, síl bolo menej, možno následok vyčerpania zo zbehov, ťažké nohy z tréningu a moje tréningové jednotky nemali už dlhšiu dobu viac ako 10km, čo je chyba a musím prehodnotiť svoj tréning. Po ceste do cieľa som nejakú časť prebehol s pani/tetou, s ktorou som prehodil zopár slov o bežeckej akcii, o behu všeobecne, o medailách zavesených na stene a pod. Mala 50 rokov, no po približne 10-15 minútach som ju musel nechať ísť, pretože jej tempo bolo rýchlejšie než moje. Takisto starší páni, ktorí ma semtam obehli boli miestami pre mňa frustrujúci, no aj motivujúci, keďže v ich veku dokážu byť rýchlejší ako ja. Bezohľadu na to koľko majú odbehnuté už v živote pretekov a kilometrov.

Druhá občerstvovačka, znova úžasní povzbudzujúci ľudia, výber občerstvenia aj jeden z mladých ľudí, pre ktorých sa tento beh konal, zatlieskal som mu, ťapol si s mladým chlapcom pri trati, ktorý nás povzbudzoval a bežal ďalej. Potom už nastala kríza, kedy som nedokázal ani cupitať a tak som prešiel do chôdze striedanej s behom. Znova frustrujúci moment… 🙂 Pri konci ma predbehla baba, ktorá ma povzbudila a potiahla až do konca. Tempo bolo síce vražedné, no môj čas by bez toho bol ešte zdrvujúcejší a pocit z behu takisto, za čo jej ďakujem. Pred koncom ma ešte na trati zbadala Lenka, ktorá ma povzbudzovala, venoval som jej pusinku (povzbudzujúci stojaci pri nej mi ukazovali smer doľava, na čo som nereagoval a šiel rovno za ňou 😀 ) a až tak som prešiel cieľovou čiarou. V cieli odpípnutie, odovzdanie čipu (neviem prečo som mal pocit že si ho nechávame 😀, celkom pekný náramok to bol) a medaila, ktorá sa oproti minulému roku zmenila len farebnosťou a stuhou, čo mi vôbec nevadí. Drevená medaila je výnimočnosťou.

V cieli znova neskutočné občerstvenie od šišiek, cez chleba s nutelou, pomaranče, čaj, kávička, cola, voda magnezko, banán, všetko možné, jednoducho pecka. Výsledný čas 2:37, na 22km 600m výškových, čo nie je žiadna sláva, ale odrazový mostík. Obed v cene, šatne, teplé sprchy (hoc ja som absolvoval ľadovú, pretože posledný mesiac sa otužujem a aj tak lepšie padla ako teplá) je jednoducho TOP. Po osprchovaní som si musel síce dať bežecké kraťasy, pretože rifle som si nechal v aute 😀

Po preteku sme šli s Lenkou rovno do Maxu v Poprade, kde nás už čakali maminka, tatko a malý bráško. Trochu sme ponakupovali, ja som si kúpil parádne longline tričko a mikinu a Lenka nové rifle a brutálne rifľové kraťasy na traky, hmm už sa teším na teplo… 😀 a šli na obed. Zamierili sme do samoobslužnej prevádzky kde som si vybral okrem mäsa ryže a zeleniny aj dve pirohy a ovocno mrkvový svieži šalát.

Nakoniec chcem pochváliť celý pretek, organizátorov za skvelú akciu, ľudí za neskutočnú atmosféru a mojich najbližších za krásne strávený deň 🙂

Človek sa pri takýchto akciách, pri takýchto behoch zamyslí nad tými, aké je to šťastie a požehnanie byť zdravý, mať možnosť hýbať sa a robiť to, čo ho baví, čo ho napĺňa šťastím. Nikdy sa ale netreba vzdávať, netreba sa ľutovať, šťastie vyplýva z toho čo robíme bezohľadu na prekážky 🙂

Jakubovi ďakujeme za účasť! Ceníme si bežcov, ktorí sú ochotný kvôli nášmu podujatiu precestovať aj pol Slovenska. Prajeme veľa zdravia, aby sa tak mohlo stať opäť o rok!

Viac informácií o osobnom trenérovi Jakubovi Gurkovi nájdete na www.jakubgurka.sk

ALS BEH medaila 2018

2. ročník – príbeh Dáriusa Rennera

Druhý ročník pobežíme na pomoc trom ľudom. Okrem trojročnej Márie, ktorej bol venovaný prvý ročník, sme sa zoznámili s príbehom 21-ročného Radovana z Trebišova. Vaše zaplatené štartovné a výťažok zo zbierky na mieste pomôžu aj tretiemu obdarovanému, 19-ročnému Dáriusovi z Prešova. Jeho  príbeh si môžete prečítať nižšie. 

Volám sa Dárius Renner, narodil som sa 15.7.1998 v Kežmarku. Žijem v Prešove a mám o štyri roky mladšiu sestru Dušanu.

Mám svalovú dystrofiu, ktorú mi zistili približne v siedmich rokoch. Dovtedy som navštevoval lekárku, ktorá tvrdila že mám iba ploché nohy. Až ortopéd v Kežmarku sa vyjadril že je to svalová dystrofia, ktorú potvrdilo neurologické vyšetrenie a aj genetické vyšetrenie. Od malička som mal horšiu chôdzu ako ostatný moji rovesníci a aj zväčšené lýtkové svaly. Od predškolského veku sa to postupne zhoršovalo. Často som padal z nôh, mal som problémy so vstávaním zo zeme, chodil som po špičkách – z dôvodu skracovania Achillových šliach. Po nástupe do štvrtého ročníka ZŠ som nevládal chodiť po schodoch.
V júli 2008 som oslávil svoje desiate narodeniny a od novembra tohoto roku som sa bez invalidného vozíka nepohol. Momentálne mám problém zodvihnúť ruky nad hlavu, bez pomoci neudržím hlavu. Pri činnostiach ako napríklad: jedenie, obliekanie, osobná hygiena potrebujem pomoc inej osoby. Život mi uľahčuje aspoň trochu elektrický invalidný vozík, ktorý mi darovala Organizácia muskulárnych (svalových) dystrofikov v SR.

Aj napriek svojej chorobe som úspešne ukončil základnú školu. Začal som študovať na strednej škole odbor: Grafik digitálnych médií, o rok aj niečo mám pred sebou maturitu po ktorej ak zdravotný stav umožní tak mám v pláne vyštudovať vysokú školu s filozofickým zameraním a možno aj ďalšiu.

Chcem poďakovať všetkým, ktorý finančne alebo inak prispejú a aj tým, ktorý sa zúčastnia behu.

Dárius

2. ročník – príbeh Radovana Zmiju

Písal sa deň 8. marec 1996. Pre nás jeden z tých najkrajších dní, aký môžeme ako rodičia v živote zažiť. Narodil sa nám náš prvý synček Radko. Vážil 4200 g a bol 59 cm dlhý, taký náš malý valibuk. Nevedeli sme sa dočkať, kedy nášho Radka donesieme domov a spolu s ním budeme spoznávať život ozajstnej rodiny, keď v tom hneď na tretí deň dostal teploty. Diagnóza znela: zápal mozgových blán. Verili sme, že Radko je veľký bojovník a len tak sa tomu nepoddá. O 20 dní sme z pôrodnice odchádzali zdraví, šťastní a o niečo silnejší. O niekoľko dní sme šli na povinné očkovanie. A tam sa to všetko začalo. Znova nastúpili teploty, ktoré trvali 2 týždne. Po odbere krvi sa zistilo, že má zvýšené pečeňové testy. Absolvovali sme niekoľko rôznych vyšetrení, no všetko sa zdalo v poriadku. „Veď Radko z toho vyrastie“, hláška, ktorá sa opakovala pri každom vyšetrení. No nám sa to nezdalo byť v poriadku a tak sme každé dva mesiace dávali robiť Radkovi krvné testy, ktorých výsledky boli stále horšie a horšie. V Trebišove sme už šancu nemali a tak nás pani doktorka poslala do Košíc. Boli sme tam hospitalizovaní 3x a zakaždým nás mala na starosti iná doktorka. Absolvovali sme stále iné vyšetrenia a domov sme odchádzali stále s inou diagnózou. No ani jedna nebola tá pravá. Nevedeli sme pochopiť, že nikto nedokáže zistiť čo Radkovi vlastne je. Boli sme zúfalí. Nemali sme žiadnu liečbu a tak som zavolala do Bratislavy.

Radovan Zmija

Skontaktovala som sa s pani primárkou, ktorá mi v Košiciach odporučila jednu doktorku. Keďže sme Košické nemocnice navštevovali pravidelne bolo zvláštne, že tam je niekto, kto o nás ešte nevedel. Pani doktorka nás hneď objednala. Absolvovali sme zasa tie isté vyšetrenia, ako odber krvi a podobne. Hneď na druhý deň sme mali telefonát, že výsledky došli a aby sme sa hneď dostavili do nemocnice na oddelenie, pretože výsledky sú zlé. Po týždni a zasa iných vyšetreniach ako bola biopsia pečene, či biopsia svalov sme odchádzali domov s tou najhoršou správou: Vyzerá to na svalové ochorenie a Váš syn medzi 8 až 10 rokom života ostane na vozíku.” Samozrejme sme tomu nechceli veriť a stále sme dúfali že sa to nepotvrdí. Práve sa blížili Vianoce, keď v tom zavolali že došli výsledky. Žiaľ sa to potvrdilo a diagnóza znela Muskulárna dystrofia. S Radkom sme práve oslavovali štvrté Vianoce.

Každým rokom sa to zhoršovalo. Keď mal sedem rokov už sa nedokázal postaviť na nohy keď spadol či nedokázal vyjsť po schodoch. Jeho nôžky boli čoraz slabšie. V 12 rokoch sa jedného rána na svoje nôžky už nepostavil.

Každým rokom je to horšie a horšie. Dnes má Radko 21 rokov, naše ruky a nohy nahrádzajú práve tie jeho.

Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete!

Odpad je podľa európskej smernice definovaný ako “každá látka alebo vec, ktorej sa držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť, alebo je povinný sa jej zbaviť”. Priemerný Slovák za rok vyprodukuje 330 kíl komunálneho odpadu, pričom sa zrecykluje len 8%. Zvyšok končí buď na skládkach alebo v spaľovni. Teda aspoň papierovo. Stačí ale vyjsť z domu a vidíme, aké množstvá ho končia na chodníkoch, v kríkoch, v riekach a lesoch.

Švédi odpad dovážajú

Ale nemusí to tak byť! Nám nie je jedno, kde žijeme. Sme aktívni ľudia a bežci zároveň. Sme zvyknutí na dlhé trate a často sa dostávame na odľahlé miesta, ktoré nám svojou krásou dodávajú energiu. Avšak nie vždy to tak je. Na príčine je človek! Veľakrát ostaneme neveriacky krútiť hlavou, čoho všetkého sú niektorí z nás schopní. Nachádzame vysypaný odpad pri okraji lesa, a to len kvôli pár drobným, ktoré niekto nie je ochotní zaplatiť na verejnej skládke. V Tatrách vyberáme odpadky po najedených “turistoch“ zo skalných štrbín. Po lesoch zbierame plechovky od piva po “hubároch“. A to nehovoríme o pár desiatkach, tu ide o stovky až tisíce kusov odpadu! Neveríte? Stačí sa ísť po hubárskej sezóne pozrieť do lesa!

Krotitelia smetí

Príkladov na neporiadnych občanov by sme Vám vedeli uviesť mnoho. My sme sa však namiesto slov rozhodli konať. Vieme, že zmena musí prísť od každého z nás. Preto sme sa rozhodli začať z vlastnej iniciatívy a inšpirovať ďalších.

Skládky, ktoré nachádzame sa menia z miesta na miesto. Niekde je prevaha textilu, inde sú to pneumatiky a elektronika. Niekedy nás prekvapia kopy stavebného odpadu ale natrafili sme už aj na autobatérie. Večnou klasikou sú však plasty a sklenené fľaše. Vďaka etiketám vieme povedať, že niektoré odpady na nás „čakali“ vyše 40 rokov.

Zbierali sme v horúčavách, ale aj v zime. Zbierali sme pri cestách, v blate, v žihľave, dokonca aj v rieke a výsledok nášho tohtoročného snaženia je viac ako 150 vriec odpadu.

Musíme si uvedomiť, že odpadkov stále pribúda a príroda nám to nebude tolerovať večne! Trápi nás, že na hlúposti a chamtivosti človeka najviac doplácajú nevinné zvieratá. Chceme vytvoriť komunitu ľudí, ktorí si vážia prostredie v ktorom žijú. Snažíme sa oslovovať aj samosprávy, ktoré by našim pomocníkom dokázali formou sponzorského zabezpečiť aspoň určitú satisfakciu za ich voľný čas. Veľmi nás teší, že s nami spolupracuje mesto Svit a mohli sme tak na náš posledný tohtoročný smeťozber prilákať sedem nových zberačov, ktorí sa za odmenu mohli ísť zregenerovať do vitálneho sveta v popradskom Aquacity. Srdečné ďakujeme!

Ak je vo Vašom okolí miesto, ktoré si zaslúži našu pozornosť, alebo by ste sa chceli na našej myšlienke spolupodieľať, napíšte nám!

Inšpiráciu môžete načerpať aj od Rastislava Kruľu, ktorý na Slovensku založil projekt Wastebusters.sk a riadi sa mottom: Aspoň jeden denne!

Obrázok 1 a 2 od autora (pev) sú z časopisu TV Poprad – jesenný špeciál 2017. Ďakujeme za zverejnenie.

1. ročník z pohľadu organizátorov

Medaila 1. ročník Memoriál Jána Svočáka

V prvom rade sa chceme poďakovať celému tímu ľudí, ktorí nám pomáhali a venovali svoj čas pri organizácii pietnej spomienky spojenej s pomocou rodinám bojujúcim so svalovou atrofiou. Práve pre tieto rodiny chceme športové podujatie organizovať každoročne a prostredníctvom neho im dodať potrebnú silu na boj s tak zákernou chorobou.

ALS BEH Memoriál Jána Svočáka
Na počesť skvelého človeka, športovca telom i dušou, sme sa rozhodli zorganizovať ALS Memoriál Jána Svočáka v januári tohto roka. Povedali sme si, že do toho dáme všetko, aby sme na úvodný ročník prilákali aspoň päťdesiat bežcov (čo bola vzhľadom na vysokú obťažnosť trate naša vytúžená méta). Veľa z oslovených bežcov nám spočiatku vravelo, že máme veľmi skorý termín na tak náročnú trať a netrúfajú si to odbehnúť. Vedeli sme, že nato, aby sme dosiahli požadovaný počet, potrebujeme “dotiahnuť“ bežcov aj z iných okresov. Po rozbehnutí propagácie podujatia sa nám však začalo dariť natoľko, že sa nám bežci prihlasovali zo všetkých kútov Slovenska, dokonca aj susedia z poza Tatier, o čom sa nám ani nesnívalo. Keď sme dva týždne pred štartom atakovali 180 bežcov na štartovnej listine, rozhodli sme sa limitovať počet účastníkov na 200, aby sme si boli istí, že to organizačne zvládneme. Čo sa nám podľa mnohých referencií aj podarilo a o rok si budeme trúfať na väčší počet. Pochvalné slová bežcov, ktorí už teraz sľubujú účasť na druhom ročníku sú pre nás ohromnou motiváciou, ale aj záväzkom túto udalosť ešte vylepšiť a postarať sa im opäť o nádherný zážitok.

ALS BEH Memoriál Jána Svočáka
Od začiatku nás hnala túžba vytvoriť podujatie, na ktoré sa budú bežci s radosťou vracať rok, čo rok za účelom pomôcť človeku trpiacemu svalovou atrofiou. Myslíme si, že táto neľútostná diagnóza musí byť obzvlášť bolestivá pre aktívneho človeka, napríklad bežca, ktorý postupne stráca silu a vytrvalosť, ktorú si dlhé roky budoval. Nemožnosť behať sa postupne mení na nemožnosť chodiť, nemožnosť sedieť, prežúvať a neskôr aj samostatne dýchať. Starostlivosť o takého človeka ostáva v rukách jeho rodiny 24 hodín denne.

„ALS je síce nevyliečiteľná choroba, no nato, aby s ňou človek dokázal psychicky bojovať potrebuje nádej, povzbudenie a podporu ľudí. Budeme robiť všetko preto, aby sme aspoň jednej rodine ročne túto podporu prostredníctvom stoviek bežcov odovzdali.“

ALS BEH Memoriál Jána Svočáka
Musíme však povedať, že pri organizácii tohto behu sme zistili úžasnú vec. Ľudia si nie sú ľahostajní. Takmer každý koho sme oslovili nám ochotne pomohol, či už finančne, vecnými cenami alebo aktívnou účasťou na organizácii podujatia, čo si nesmierne ceníme. Stačilo spomenúť účel behu a ľudia jednoducho chceli pomôcť. Chceli pomôcť až tak, že niektorí sponzori oslovili nás a nie my ich, ako je to zvykom. Patrí im obrovské srdečné poďakovanie.

Vďaka týmto sponzorom, ale aj bežcom a ľudom ktorí prispeli na mieste sa nám podarilo pre dvojročnú Máriu Kubovovú z Vikartoviec vyzbierať 1367 €, 160 balení plienok a 5 kartónov mliečnych výrobkov.

ALS BEH Memoriál Jána Svočáka
Súčasťou nášho podujatia je aj zbieranie vrchnáčikov z PET fliaš, ktoré sme žiadali od bežcov priniesť k registrácii. Pre Sabinku sa nám tak podarilo odovzdať necelých 60kg.

Budeme robiť všetko preto, aby sme na 2. ročníku rodinám s neľahkým osudom pomohli ešte viac!

Nesmierne si vážime všetkých, ktorí sa na akcii podieľali. Týmto Vás pozdravujeme a posielame obrovské ĎAKUJEME!

S pozdravom, organizátori: Eduard Dindoffer a Martin Svočák

 

1. ročník z pohľadu Soni Vnenčákovej

Soňa Vnenčáková

O takýchto pretekoch nezvyknem písať často, Memoriál Jána Svočáka však vo mne zanechal hlboký citový zážitok, o ktorý by som sa s vami rada podelila. Keď mi asi pred dvomi mesiacmi môj sused Martin Svočák po prvý krát spomenul, že chce zorganizovať memoriál svojho otca, ktorý zomrel na zákerne ochorenie s názvom Amyotrofická laterálna skleróza (ALS) a zároveň že by to chcel spojiť s pomocou malému chorému dievčatku Márii Kubovovej, hneď som sa nadchla. Toto ochorenie postihuje svalový aparát, človeku postupne atrofujú všetky svaly, kým mozog zostáva nepoškodený. Pacient akoby sa stal väzňom vlastného tela. Na benefičných podujatiach sa veľmi nezúčastňujem, bola som však rozhodnutá, že ak mi to moje časové možnosti dovolia, určite pobežím. Ešte pred týždňom mi to študijné povinnosti a preteky nedovoľovali. Mala som totižto štartovať týždeň nato na polmaratóne v Prahe. Všetko sa však zvrtlo behom niekoľkých hodín, škola sa zrušila, Prahu sme sa rozhodli zrušiť a mne sa naskytol voľný víkend. Presne tak to určite malo byť. A tak som ani neváhala, zohnala si odvoz na štvrtok a HURÁ po 2 mesiacoch domov pod milované Tatry za ešte viac milovanou rodinou. Keď som cestovala, ani som len netušila, aký neskutočný víkend mám pred sebou.

Piatok som strávila klasicky na tréningu, s Jurajom a celé poobedie s rodičmi, ktorých som nevidela celú večnosť a na ktorých som sa už neskutočne tešila. Večer som ukončila horúcim vaňovým kúpeľom, ktorý som už potrebovala ako soľ. V sobotu ráno krásne svietilo slniečko a ja som celá natešená vyskočila z postele a s úsmevom zobudila Juríčka, nech sa ide so mnou pekne krásne naraňajkovať obľúbenej raňajkovej kaše „Ala Soňa“. Nohy som mala síce po štvrtkových úsekoch tvrdé ako poleno, bolo mi to ale úplne jedno. Dnešný deň som si chcela len a len užiť, bežať tréningovým tempom a hlavne s nonstop úsmevom na perách. Po všetkých peripetiách, ktoré mi táto krutá zima priniesla a ja som opäť začala behať pre radosť, to bolo moju najväčšou prioritou. Okrem toho štartoval aj môj otec, veľký športovec, švagor a moja početná podtatranská bežecká rodina. Čo viac si priať?

Soňa VnenčákováŠtart bol naplánovaný už na deviatu hodinu, a tak sme hneď po uctení si Pána Svočáka vyrazili “vstříc novým zážitkům”. Na trošku zradnú trať Podtatranského krosového polmaratónu sme sa rozbehli celkom pohodovým tempom. Prvých 11 km bolo len v mierne vlnitom teréne. Bežali sme okolo Bagroviska, kde v lete trávim voľný čas regeneráciou v podaní kúpania sa, potom sme prešli takmer celými Batizovcami a pokračovali nádhernými lúkami až do Štôle, jednej z najkrajších dedín ktoré poznám. Tam nás čakal početný funclub miestnych občanov. Pokračovali sme mojím obľúbeným chodníčkom smerom na Podskalku, kde som už z diaľky počula moju maminu kričať: “Predbehni Poliaka!”, čo som v tej chvíli vôbec nechápala (až potom mi vysvetlila, že nejaký Poliak to celé vyhral a ona to kričala ako prvému, tak aj poslednému). Juraj mi ešte stihol urobiť zopár fotiek a ide sa ďalej. Pomaly som prechádzala štartovým poľom smerom vpred a skutočne sa tešila, kedy konečne prídu moje milované kopce. A o tom že to teda boli kopčiská, svedčí i celkové prevýšenie 650 m, čo je na polmaratón viac než dosť. Ako prvé nás čakalo tiahle stúpanie na Bôrik, kopec kde som vyrastala a spolu s otcom strávila nejednu sobotu či nedeľu. Na vrchole má zasiahla mierna melanchólia. Presne na tomto mieste sme ďalekohľadom pozorovali okolitú prírodu, vlaky, autá, chvíľku si posedeli, zjedli jabĺčko a občas i horalku. Ach aké nádherné bolo moje detstvo…

Zbeh z Bôriku bol už o čosi horší, strmý kopec mi nedovolil pustiť nohy a každým krokom som dávala pozor, aby som sa nezranila. Tam ma po prvý krát ktosi obehol, čo má vôbec netrápilo. Zdravie je teraz prvoradé. V mojej rodnej Podskalke už bola pripravená ďalšia grupa povzbudzovacov. “Soničkaaaa, ideeeš…” sa ozývalo zo všetkých strán. Viem že to bol len miestny pretek, ja som sa napriek tomu cítila ako majsterka sveta, ktorá si beží na pohodu a pre radosť z pohybu s nonstop úsmevom na perách. Rovinku do Lopušnej doliny som mala určenú ako oddychovú pasáž pred najhorším (najlepším) stúpaním na Veľký Smolník. Touto cestou už moja noha prešla 100, ak nie 200-krát. Esíčko, zákruta, rovinka, už len dve zatáčky a ide sa na vec. Na tejto trase poznám snáď každý kamienok, či koreň, aj keď už pod Tatrami trávim len minimum času. Pri odbočke do lesa má zaskočil poriadne blatitý terén, ktorý tam nebýva zvykom. Trošku som na to doplatila a hneď pri prvej príležitostí mi podšmyklo tenisky a ja som sa krásne “vyrípala” na zem. Perfektne som sa pobavila a pokračovala ďalej hore kopcom. Väčšina tam už mlela z posledného a prechádzala do chôdze. Mojím cieľom bolo celú trať prebehnúť a chôdzi sa úplne vyhnúť. Cup, cup,…malé krôčky a neustále stúpanie lesíkom Baby. Mňam, hovorila som si, moja obľúbená príchuť. Podarilo sa mi ešte obehnúť dvoch chlapov, trošku ich povzbudiť a pokračovať až na vrchol, na Veľký Smolník, kde som pri nejednom tréningu plakala. Dnes to bolo napriek bolesti bez sĺz. Nasledoval prudký zbeh, ktorý som šla možno až príliš opatrne. Vedela som, že už len tri “brdky”, prudký zbeh a sme doma. Hrebeňovka Baby je mojou ďalšou srdcovkou, na ktorej poznám každú zákrutu, každý strom,… Hore – dole, hore – dole, šup šup, to vydržíš, už len kúsok. Tak som povzbudzovala nie len seba ale aj ďalšieho spolubežca. “Ty si Soňa že?” potešila má jeho otázka. Na Malom Smolníku som vedela, že to už určite bude len dolu, dolu, prudko dolu. Ešte dnes si pamätám ako som raz tento kopec vybehla z opačnej strany, chytila sa vrcholovej tyčky a plakala od únavy, od zúfalstva a žiaľu, ktorý má v tom období pohlcoval. Bola som tam vtedy sama, spoločnosť mi robil len Boh a ukľudňujúci les. Teraz, roky po tom ďakujem Bohu za všetky tieto obdobia, ktoré mi určite viac dali ako vzali. Aj v tento deň som si spomenula na tie chvíle a tentokrát s úsmevom pokračovala smerom do cieľa. Išla som opäť opatrne, aby sa mi nič nestalo. Tesne nad Svitom nás už čakal ďalší funclub, posledné zákruty a cieľová rovinka plná známych, vrátane mojej sestry, jej detičiek, mamky a Juraja, ktorý ma ešte s úsmevom povzbudzovali na posledných metroch. V cieli som bola úplne v pohode, vysmiata jak lečo. Dostala som nádhernú drevenú vyrezávanú medailu, jabĺčko, nápoj, čajík a ak by som chcela, dokonca aj šišku.

Niekoľko minút po mne dorazil i otec (pre mňa navždy tatko) a švagor Matúš. Vyklusala som, vypili sme kávičku U sklenára a až potom na mňa doľahla váha situácie. Až neskôr som si uvedomila, aké rôzne emócie mnou v tento deň prebehli. Bolo to čisté šťastie, radosť, melanchólia a hlavne láska. Láska ku kraju, z ktorého pochádzam, láska k rodine, ktorá je pre mňa tou najlepšou na svete, láska k Jurajovi, ktorý pri mne stojí v každej situácii a hlavne láska k Bohu, ktorý má týmto všetkým obdaroval. Dnes nebolo vôbec podstatné ako skončím, aký budem mať čas, či na aké tepy pobežím. Dnes bolo podstatne len to, že som si užila každú jednu sekundu, moje telo pišťalo šťastím a endorfíny sa mi liali asi aj ušami, bežala som pre radosť a hlavne s nonstop úsmevom na perách. Môžem s čistým svedomím povedať: run for fun, či terapia v prožitku. Skvelé je, že to nebola čisto sebecká záležitosť. Nepriniesla som radosť a šťastie len sebe, ale aj ľuďom okolo seba (aspoň dúfam), rodine zosnulého Pána Svočáka a hlavne malej Márii, ktorej naše príspevky na štartovné určite vyčaria úsmev na tvári 🙂. 

Soňa Vnenčáková

To, že som preteky vyhrala, bol len bonus, ktorý mi priniesol nádherné ručne gravírované pštrosie vajíčko uložené v drevenom pni, odšťavovač (ktorý sme si s Jurajom odložili do výbavy) a termohrnček, ktorý sa hodí každémi študentovi. Atmosféra vyhodnotenia bola opäť tak úžasne rodinná a príjemná, že nebyť zimy, tak sa nám ani nechce ísť domov. Tam už na mňa doľahol hlaďák a ja som sa nemohla dočkať karfiólovej polievky a misky plnej orieškov od Plody Zeme, ktoré mi dodajú energiu a minerály po každom výkone. Večer už bol v podaní čisto rodinnej atmosféry, sauny a samozrejme úsmevov plných lásky. Keď som v sobotu zatvárala oči, vedela som, že za niekoľko sekúnd zaspím. Nebolo to únavou, ale tým krásnym hrejivým pocitom blízko pri srdiečku, ktorý sa mi do celého tela rozlieval lásku a pokoj…

Soňa Vnenčáková

Milí moji čitatelia, vážme si ľudí, prostredie a okamihy, ktoré nám život (Boh) prináša. Či už sme hore, alebo dole, či klesáme alebo stúpame, skúsme sa tešiť z každej sekundy a každý deň mať nedeľu, každý deň mať Vianoce plné lásky a úsmevov. Ja som taktiež mala ťažký február a začiatok marca, moja vlastná hlúposť má opäť prefackala. Napriek tomu som sa snažila brat to športovo a teraz, keď už je snáď potom sa snažím poučiť sa na vlastných chybách a ďakovať aj za to, že moja sínusoida dosť dlho klesala. Teraz však opäť stúpam a teším sa, až budem opäť na jej vrchole, odkiaľ zaručene uvidím slnko 🙂 Majte sa fajn a hlavne nezabudnite, všetko je to len o tom, z akého pohľadu sa na vec pozrieme!

Soni ďakujeme za pekný článok. Želáme jej veľa zdravia, aby mohla naplno robiť to čo ju najviac baví a z celého srdca si beh naďalej vychutnávať.

Viac informácií o Soni nájdete na jej blogu.