Ivan Brádňanský – príbeh

Ivan Brádňanský a rodina

Ivko sa narodil 4.9.1991 v Poprade. Od narodenia má svalovú dystrofiu Duchenne, ktorú mu diagnostikovali, keď mal 4 roky. Bolo nám povedané od lekárov, že postupne prestane chodiť a bude na dýchacom prístroji. To nám bolo ťažko uveriť. Až do 10-teho roka chodil a potom bol už odkázaný na invalidný vozík. Teraz budú 3 roky ako je už napojený nepretržite na dýchací prístroj, ktorý za neho dýcha. Za pomoci asistencie vychodil základnú školu a zmaturoval na umeleckej škole v Kežmarku, ktorá ako jediná mu poskytla študovať s jeho postihnutím. Naučil sa veľmi pekne maľovať aj pri jeho obmedzenom pohybe rúk. Potom ešte chodil jeden rok na vysokú univerzitu do Ružomberku, kde sa mohol zdokonaliť v anglickom jazyku. No museli sme toto štúdium prerušiť a napokon po dvoch rokoch aj ukončiť pre zhoršenie zdravotného stavu. A tak od svojich 20-tich rokov ostal doma. Doma mohol maľovať. Jeho maľby, boli vystavené na výstavách V Žiline, v Leviciach a v Košiciach, ktoré usporiadal Zväz telesne postihnutých, tiež sa zúčastnil sa svojimi inými maľbami v dvoch ročníkoch, aj projektu “Staviame spolu mosty”. Tieto maľby boli vystavené na výstavách na Inchebe, a boli vydražené.

Do decembra minulého roka mohol intenzívne pracovať na počítači. Svoje maľby, ktoré mal uložené v PC tlačil a rozdával pre potešenie ľuďom, ktorý ho prišli pozrieť. Tiež sa mu podarilo preložiť z anglického jazyka 365 Božích mien s veršíkmi z Biblie, ktoré tiež vytlačil a rozdával. Rád počúva kresťanské piesne, pretože miluje Pána Ježiša, čo mu dodáva silu, radosť a optimizmus. Teraz po týždennom preliečení, je oslabený a unavený. Veríme, že sa jeho zdravotný stav opäť vráti, tak a by mohol pokračovať v činnosti ako predtým.

Ivanove kresby

Ivan Bradňanský - maľba motorka
Ivan Bradňanský - maľba traktor
Ivan Bradňanský - maľba kone
Ivan Bradňanský - maľba dieťaťa

Ivan namaľoval množstvo obrazov. Ak by ste mali záujem o jeho tvorbu, napíšte nám.

Mária Kubovová – príbeh

Mária Kubovová

Naša vytúžená dcérka Mária sa nám narodila 4.2.2015. Prvé mesiace vývoja Márie prebiehali bez vážnejších komplikácii a tak ako sa to očakáva, začala sa pretáčať, následne sedieť, neskôr už samostatne štvornožkovať.  Tešilo nás, že máme tak šikovnú dcérku. Začali sme uvažovať ešte o jednom dieťati, čo sa nám aj podarilo a boli sme plní očakávania.

Mária Kubovová

Približne v 8. mesiaci nám jedného dňa pri štvornožkovaní  Mária spadla a nemala síl opätovne sa zdvihnúť na rúčky. Vtedy sme spozorneli, že sa niečo deje, konzultovali sme to aj s našou detskou lekárkou. Jej sa zdalo byť všetko v poriadku, pripisovala to tomu, že nám slabšie papá a preto nevládze. Absolvovali sme aj pobyt v nemocnici na detskom oddelení. Nič nezistili a papanie sa výrazne nezlepšilo. Dni plynuli, stávalo sa jej to častejšie a vôbec nepostupovala vo vývoji, práve naopak, viac nám upadala. Po 12. mesiaci našej Márie sme sa na vlastnú žiadosť pýtali na vyšetrenie v neurologickej ambulancii. Na detskej neurológii nám hneď naplánovali hospitalizáciu v nemocnici z dôvodu ďalších vyšetrení. Ani tu nič nezvyčajné nezistili, až v deň nášho odchodu nám detská neurologička vybavila špecializované vyšetrenie v Bratislave na Kramároch.

Medzi tým sa nám 27. Mája 2016 narodil syn Matej. Po toľkých starostiach ohľadom zdravia našej Márie sme sa znovu trošku tešili.

Mária Kubovová

Vyšetrenie v BA sme absolvovali 17 júna 2016, urobili nám EMG a taktiež zobrali krv na genetické vyšetrenie. Čakanie na výsledky sa nám zdalo ako večnosť. Až začiatkom augusta 2016 sme sa dozvedeli zdrvujúcu a nepochopiteľnú správu, že našej dcérke Márii diagnostikovali zriedkavé genetické ochorenie – spinálnu svalovú atrofiu  (SMA), ktorá je momentálne neliečiteľná.

Sme bezradní, ani doktori nás nevedia správne nasmerovať, cvičíme, rehabilitujeme, pracne zháňame informácie ako zlepšiť kvalitu života pri tomto ochorení a dúfame, že sa nám podarí aspoň čiastočne zvrátiť zlé prognózy tohto ochorenia. Našou posilou a energiou je jedine naša láska, láska našich deti, viera, nádej  a dobrí ľudia, ktorí nás obklopujú a v rámci svojich možností nám pomáhajú.

Ako vidíte Mária je nádherné dieťa. Bohužiaľ osud jej do cesty už v takomto skorom veku privodil veľmi ťažké prekážky, ktoré sa s biednou podporou od poisťovne stávajú pre rodičov každodennou nočnou morou. Verím však, že aj s pomocou našej zbierky aspoň čiastočne uľahčíme rodine Kubovovej ich náročnú situáciu.

Cez poisťovňu sa zatiaľ Mária rehabilituje v  NsP Poprad. Nakoľko je to nedostatočné, rodičia s ňou začali chodiť z vlastných zdrojov na súkromné cvičenia vo Falck (7,5.-€/ 0,5 hod.). Taktiež absolvovali pobyt v centre pre hendikepované deti v Prešove – Svetielko, ktoré vychádza na 5dní – 250€ (len za cvičenia bez ubytovania).

Rehabilitačné cvičenia dávajú Márii nádej byť aspoň čiastočne samostatnou. Na to sú však potrebné aj zdravotné a kompenzačné pomôcky, na ktoré poisťovňa buď neprispieva vôbec, alebo len smiešnymi sumami. Ceny niektorých zdravotných pomôcok sú pritom pre občana pracujúceho na Slovensku extrémne vysoké. Zoznam pomôcok, ako aj ich ceny, si môžete pozrieť TU.

Aktualizácia: 3. ročník 2019

rodina Kubovová (marec 2019):

Mária Kubovová

Za posledný rok sa toho u nás veľa udialo a stále sa deje. Boli sme 2x v špecializovanom centre Adeli ( v marci a máji 2018). V máji schválili liek na Máriine ochorenie a od 2. Augusta je kategorizovaný. Ešte sme naň dosť dlho čakali, ale 31.10. sme sa dočkali. Máme za sebou štyri dávky tohto lieku a v máji nás čaká piata dávka, následne bude prebiehať bodovanie Máriinho stavu a bude sa rozhodovať o schválení ďalších dávok lieku. Prvé dávky lieku Mária dosť ťažko znášala, ale posledná už bola bez komplikácii. V lete bola Mária aj v nemocnici, lebo sme dostali nejakú črevnú virózu a Mária to dosť ťažko niesla. Ja som bol ½ roka na rodičovskej dovolenke, nakoľko sme u nás doma riešili pre Máriu bezbariérový vstup do domu a bezbariérovú kúpeľňu.

Mária a Matej Kubovovci

Teraz sa snažíme s Máriou čo najviac cvičiť, či už doma, alebo chodiť na intenzívne súkromné rehabilitácie do Popradu. Momentálne je jej zdravotný stav stabilný, napredujeme veľmi pomaličky,  získava niektoré schopnosti, ktoré pred tým vedela, ale ich stratila. Dúfame a modlíme, aby  sa jej podarilo postaviť sa na vlastné nôžky.

Začali sme riešiť pre Máriu ďalší vozíček, ten čo máme je len do interiéru a chceli by sme, aby od septembra začala s Matejkom navštevovať materskú škôlku, snáď sa nám to podarí.

Teraz to máme dosť náročné, bojujeme s chrípkou, Matejko bol v nemocnici a dnes išli s maminou Katkou ležať znovu. Máriu to zatiaľ obchádza a dúfame, že sa jej to ani nedotkne.

2% pre Máriu Kubovovú z Vikartoviec

Dobrý deň milí priatelia, aj tento rok sa na Vás obraciame s prosbou, vaše 2% môžu pomôcť v napredovaní našej Márie. 4.2.2019 mala naša dcérka 4 rôčky a jej najväčším snom je postaviť sa na vlastné nôžky. Skúste jej k tomu dopomôcť.

Na to, aby sme vedeli preukázať nadácii, že ste pre nás poukázali 2% potrebujeme kópiu Potvrdenia a Vyhlásenia, predtým ako originály podáte, alebo zašlete na daňový úrad.

Marek Kubov

Mária Kubovová

2. ročník 2018 – vyhodnotenie

Týždeň pred Veľkou nocou sa vo Svite stretlo necelých 300 bežcov, aby behom podporili troch jednotlivcov s ťažkým svalovým ochorením. Konkrétne 3-ročnú Máriu Kubovovú z Vikartoviec, 19-ročného Dáriusa Rennera z Prešova a 22-ročného Radovana Zmiju z Trebišova.

Charitatívny beh podporilo množstvo spoločností, jednotlivcov, samospráv, ale aj viac ako 30 dobrovoľníkov, vďaka ktorým sa podarilo vyzbierať sumu 4038€. Finančné prostriedky sa prerozdelili Márii na rehabilitačný pobyt, Dáriusovi na sprchovacie lôžko a Radovanovi na polohovateľnú posteľ. Za podporu chceme poďakovať všetkým zúčastneným dobrovoľníkom bežcom a sponzorom, špeciálne Nadácii ČSOB a Nadácii pre deti Slovenska v spolupráci s poisťovňou Dôvera. Veľmi si to ceníme a srdečne ďakujeme!

ALS BEH 2018

Štart bol naplánovaný na 09:00 a o necelú hodinu a 37 minút sme už mali v cieli famózneho Patrika Milatu (1988) z Elite team OCRA a o 4 minúty neskôr aj jeho mladšieho brata Paskala (1993). Tretí s časom 1:42:10 preťal pomyselnú pásku Július Kaľavský (1976) z All4Run Margecany. Víťaz kategórie nad 50 rokov, Emil Mlynárčik (1960) z Hôrky dobehol na celkovom perfektnom ôsmom mieste a na prvú ženu sme čakali len 1 hodinu a 57 minút od štartu. Stala sa ňou Michaela Kucháriková (1992) z AC Kriváň Liptovský Mikuláš, ktorá obsadila celkové 19. miesto. Z domácich bežcov by sme vyzdvihli výkon  Jany Perinajovej, ktorá obsadila 2. miesto v kategórii nad 40 rokov, Mareka Kačmarčíka – 3. miesto v kategórii nad 40, Danicu Božovú, ktorá vyhrala svoju kategóriu nad 50 rokov a Vladimíra Zimu – 3. miesto nad 60 rokov.

Najmladší účastník mal 18 a najstarší 72 rokov. Na behu sa zúčastnilo „len“ 42 bežcov (14%) vo veku 18-29 rokov, čo nám vnútorne hovorí, že je to veľmi malý počet. Dúfame preto, že aj vďaka našej tohtoročnej premiére „detských behov“, vštiepime mladej generácii lásku k terénnym behom.

ALS BEH 2018 - vrchnaciky

Počasie bolo v sobotu síce krásne, no vrstva snehu v lesoch dala zabrať aj ostrieľaným bežcom. Prudké zbehy boli miestami zľadovatené a technicky veľmi náročné, na čo organizátori viackrát upozorňovali, ale stačil jeden nesústredený pohyb a pád bol na svete. Na ťažký terén doplatil bežec z Bratislavy, ktorého bohužiaľ musela kvôli širokej tržnej rane na kolene hospitalizovať helikoptéra. Našťastie sa všetko skončilo dobre, pri vyhodnotení bol už medzi nami v priestoroch arény a s úsmevom na tvári nám oznámil, že: „o rok je tu opäť!“

Už tradične sme bežcov poprosili k registrácii priniesť, čo najviac vrchnáčikov z PET fliaš, pre malú Sabinku. To, že bežci zobrali zodpovedne aj túto úlohu svedčí trojnásobné preskočenie látky z minulého roku. Vyzbieralo sa vyše 200kg vrchnáčikov! Nesmierne sa tešíme záujmu bežcov pomáhať aj takýmto spôsobom. Pridať sa môžete celoročne aj Vy! Aj takouto symbolickou činnosťou sa dajú robiť veľké veci, o čom svedčí už vyše 56 ton vyzbieraných vrchnáčikov = 11 660€, ktoré mohli rodičia Sabinky použiť na liečbu.

Máme teda po behu. A čo teraz? Oddych? Určite nie! Teraz je sezóna našich „smeťozberov“. Na podstránke smeťozbery sa dozviete viac o čase a mieste organizovania najbližšieho zberu smetí v znečistených lokalitách. Srdečne Vás všetkých pozývame spraviť niečo naviac pre naše mesto a okolitú prírodu.
Prajeme Vám krásnu jar a ešte krajšie leto plné športových aktivít s Vašou rodinou a Vašimi priateľmi!

S pozdravom, Športuj srdcom o.z.

ALS BEH 2018 - detské behy

Jakub Gurka

Zdravím Vás priatelia,

na mojej FB stránke, prípadne Instagrame ste si mohli všimnúť, že som Vás pozýval na skvelú akciu, ktorou je charitatívny beh s názvom „Memoriál Jána Svočáka” alebo „ALS BEH“.Konal sa už druhý ročník a je to beh, ktorého motto znie: „Dýchame a beháme na pomoc tým, ktorých vlastné svaly opustili“.

Bežecký pretek, je zameraný na pomoc  osobám trpiacim ALS t.j. druh svalovej atrofie, pri ktorej ide o stratu buniek centrálnej nervovej sústavy (mozgových a miechových motoneurónov), ktoré ovládajú vôľou ovplyvniteľné svalové pohyby. Pacient tak nedokáže ovládať svoje pohyby a postupne mu odumierajú všetky svaly v tele.  Mozog však neustále pracuje a pri plnom vedomí psychických a mentálnych schopností, zostáva nakoniec pacient paralyzovaný. Najnámejším človekom trpiacim touto chorobou bol aj Stephen Hawking, génius ktorý nás nedávno opustil. Beh je aj pripomienkou organizátorovho tatka, ktorý bol vášnivý športovec a tiež podľahol tejto chorobe. Tento rok sa podarilo pomôcť vďaka preteku trom mladým ľuďom rovnakou čiastkou, ktorá sa vyzbierala zo štartovného, sponzorských darov, príspevkov na mieste a zorganizovaná bola aj zbierka plastových vrchnáčikov.

Tejto akcie som sa zúčastnil aj minulý rok a preto som tento rok neváhal.

Jakub Gurka

Na pretek sme šli spoločne s Lenkou, no bežal som len ja, keďže sa jedná o krosový polmaratón čo je pomerne náročná disciplína. Už v piatok sme šli k mojim rodičom do Podolínca, odkiaľ sme mali na pretek bližšie. Maminka nám pripravila skvelú večeru, ktorú sme ale vzhľadom na už plné žalúdky nedokázali celú zbaštiť…mrzí nás to maminka 😀

V sobotu sme si privstali okolo 6:20, naraňajkovali sa a vyštartovali do Svitu kde bolo miesto konania. Bežať sa začínalo o 9 no do 8:30 si bolo možné vyzdvihnúť štartové čísla. Tým mojim tohto roku bolo číslo 236, ktoré som si pripevnil na svoje tričko, ktoré momentálne nosím na každý bežecký pretek. Registrácia prebehla rýchlo, bez akýchkoľvek problémov. Pred samotným štartom som ešte odovzdal 12 poukážok pre výhercov preteku od OstroreShop, ktoré som vytvoril pre športový obchod značky ODLO v ktorom popri trénerstve pracujem, čím sme sa stali jedným zo sponzorov akcie. Keďže sme mali auto vyhriate a vonku bola celkom kosa, tak na štart som sa vybral len ja a Lenka sa vyhrievala v autíčku. Predtým som šiel ešte odniesť nazbierané plastové vrchnáčiky, ktoré sa mi stihli po ceste vysypať 😀 Pri ich zbere si jeden z pretekárov zo mňa uťahoval či ešte dozbieravam posledné vrchnáčky aj zo zeme, no zlatý 😀 Lenka sa na mne bavila z auta, ale žeby prišla pomôcť zbierať to nie 😀 . O 9. hodine sme vyštartovali.

Oproti minulému roku bolo už pred štartom známe že sa beží tá istá trasa, len opačne. Čiže sme vedeli že najskôr nás budú čakať kopce, potom viac menej rovinka. Preto som sa nikde neplašil. Prvý kopec bol známy aj zo Spartan Race, ktorý sa tam konal pred dvomi rokmi. Keďže som sa nikde nehnal, netrpel som až tak veľmi hoc už na štart som sa postavil s boľavými stehnami a zadkom čo bol následok štvrtkového tréningu… Nepredpokladal som, že to takto skončí 😀 Kopce hore šli fajn, trošku neponaťahované lýtka dostali síce zabrať, ale otriasli sa z toho celkom rýchlo. Zbehy dole šli na výbornú aj napriek šmykľavému povrchu som ich zvládal rýchlo. Možno som mal trošku ale predsa len spomaliť, pretože druhá polovica preteku bola pre mňa ťažká. Pri prvej občerstvovačke som sa celkom potešil že vydýchnem, načerpám sily v podobe brutálne širokého občerstvenia a vody. Vzal som si banán, pomaranč, na ktorý som sa tešil už od štartu, hrozienka, magnezko a upaľoval ďalej.

Druhá polovica ako hovorím bola celkom náročná, síl bolo menej, možno následok vyčerpania zo zbehov, ťažké nohy z tréningu a moje tréningové jednotky nemali už dlhšiu dobu viac ako 10km, čo je chyba a musím prehodnotiť svoj tréning. Po ceste do cieľa som nejakú časť prebehol s pani/tetou, s ktorou som prehodil zopár slov o bežeckej akcii, o behu všeobecne, o medailách zavesených na stene a pod. Mala 50 rokov, no po približne 10-15 minútach som ju musel nechať ísť, pretože jej tempo bolo rýchlejšie než moje. Takisto starší páni, ktorí ma sem tam obehli boli miestami pre mňa frustrujúci, no aj motivujúci, keďže v ich veku dokážu byť rýchlejší ako ja. Bez ohľadu na to koľko majú odbehnuté už v živote pretekov a kilometrov.

Druhá občerstvovačka, znova úžasní povzbudzujúci ľudia, výber občerstvenia aj jeden z mladých ľudí, pre ktorých sa tento beh konal, zatlieskal som mu, ťapol si s mladým chlapcom pri trati, ktorý nás povzbudzoval a bežal ďalej. Potom už nastala kríza, kedy som nedokázal ani cupitať a tak som prešiel do chôdze striedanej s behom. Znova frustrujúci moment… 🙂 Pri konci ma predbehla baba, ktorá ma povzbudila a potiahla až do konca. Tempo bolo síce vražedné, no môj čas by bez toho bol ešte zdrvujúcejší a pocit z behu takisto, za čo jej ďakujem. Pred koncom ma ešte na trati zbadala Lenka, ktorá ma povzbudzovala, venoval som jej pusinku (povzbudzujúci stojaci pri nej mi ukazovali smer doľava, na čo som nereagoval a šiel rovno za ňou 😀 ) a až tak som prešiel cieľovou čiarou. V cieli odpípnutie, odovzdanie čipu (neviem prečo som mal pocit že si ho nechávame 😀, celkom pekný náramok to bol) a medaila, ktorá sa oproti minulému roku zmenila len farebnosťou a stuhou, čo mi vôbec nevadí. Drevená medaila je výnimočnosťou.

V cieli znova neskutočné občerstvenie od šišiek, cez chleba s nutelou, pomaranče, čaj, kávička, cola, voda magnezko, banán, všetko možné, jednoducho pecka. Výsledný čas 2:37, na 22km 600m výškových, čo nie je žiadna sláva, ale odrazový mostík. Obed v cene, šatne, teplé sprchy (hoc ja som absolvoval ľadovú, pretože posledný mesiac sa otužujem a aj tak lepšie padla ako teplá) je jednoducho TOP. Po osprchovaní som si musel síce dať bežecké kraťasy, pretože rifle som si nechal v aute 😀

Po preteku sme šli s Lenkou rovno do Maxu v Poprade, kde nás už čakali maminka, tatko a malý bráško. Trochu sme ponakupovali, ja som si kúpil parádne longline tričko a mikinu a Lenka nové rifle a brutálne rifľové kraťasy na traky, hmm už sa teším na teplo… 😀 a šli na obed. Zamierili sme do samoobslužnej prevádzky kde som si vybral okrem mäsa ryže a zeleniny aj dve pirohy a ovocno mrkvový svieži šalát.

Nakoniec chcem pochváliť celý pretek, organizátorov za skvelú akciu, ľudí za neskutočnú atmosféru a mojich najbližších za krásne strávený deň 🙂

Človek sa pri takýchto akciách, pri takýchto behoch zamyslí nad tými, aké je to šťastie a požehnanie byť zdravý, mať možnosť hýbať sa a robiť to, čo ho baví, čo ho napĺňa šťastím. Nikdy sa ale netreba vzdávať, netreba sa ľutovať, šťastie vyplýva z toho čo robíme bez ohľadu na prekážky 🙂

ALS BEH medaila 2018

Jakubovi ďakujeme za účasť! Ceníme si bežcov, ktorí sú ochotný kvôli nášmu podujatiu precestovať aj pol Slovenska. Prajeme veľa zdravia, aby sa tak mohlo stať opäť o rok!

Viac informácií o osobnom trenérovi Jakubovi Gurkovi nájdete na www.jakubgurka.sk

2. ročník – príbeh Dáriusa Rennera

Druhý ročník pobežíme na pomoc trom ľudom. Okrem trojročnej Márie, ktorej bol venovaný prvý ročník, sme sa zoznámili s príbehom 21-ročného Radovana z Trebišova. Vaše zaplatené štartovné a výťažok zo zbierky na mieste pomôžu aj tretiemu obdarovanému, 19-ročnému Dáriusovi z Prešova. Jeho  príbeh si môžete prečítať nižšie. 

Volám sa Dárius Renner, narodil som sa 15.7.1998 v Kežmarku. Žijem v Prešove a mám o štyri roky mladšiu sestru Dušanu. Mám svalovú dystrofiu, ktorú mi zistili približne v siedmich rokoch.

Dovtedy som navštevoval lekárku, ktorá tvrdila že mám iba ploché nohy. Až ortopéd v Kežmarku sa vyjadril že je to svalová dystrofia, ktorú potvrdilo neurologické vyšetrenie a aj genetické vyšetrenie. Od malička som mal horšiu chôdzu ako ostatný moji rovesníci a aj zväčšené lýtkové svaly. Od predškolského veku sa to postupne zhoršovalo. Často som padal z nôh, mal som problémy so vstávaním zo zeme, chodil som po špičkách – z dôvodu skracovania Achillových šliach. Po nástupe do štvrtého ročníka ZŠ som nevládal chodiť po schodoch.
V júli 2008 som oslávil svoje desiate narodeniny a od novembra tohoto roku som sa bez invalidného vozíka nepohol. Momentálne mám problém zodvihnúť ruky nad hlavu, bez pomoci neudržím hlavu. Pri činnostiach ako napríklad: jedenie, obliekanie, osobná hygiena potrebujem pomoc inej osoby. Život mi uľahčuje aspoň trochu elektrický invalidný vozík, ktorý mi darovala Organizácia muskulárnych (svalových) dystrofikov v SR.

Dárius

Aj napriek svojej chorobe som úspešne ukončil základnú školu. Začal som študovať na strednej škole odbor: Grafik digitálnych médií, o rok aj niečo mám pred sebou maturitu po ktorej ak zdravotný stav umožní tak mám v pláne vyštudovať vysokú školu s filozofickým zameraním a možno aj ďalšiu.

Chcem poďakovať všetkým, ktorý finančne alebo inak prispejú a aj tým, ktorý sa zúčastnia behu.

2. ročník – príbeh Radovana Zmiju

Písal sa deň 8. marec 1996. Pre nás jeden z tých najkrajších dní, aký môžeme ako rodičia v živote zažiť. Narodil sa nám náš prvý synček Radko. Vážil 4200 g a bol 59 cm dlhý, taký náš malý valibuk. Nevedeli sme sa dočkať, kedy nášho Radka donesieme domov a spolu s ním budeme spoznávať život ozajstnej rodiny, keď v tom hneď na tretí deň dostal teploty. Diagnóza znela: zápal mozgových blán. Verili sme, že Radko je veľký bojovník a len tak sa tomu nepoddá. O 20 dní sme z pôrodnice odchádzali zdraví, šťastní a o niečo silnejší. O niekoľko dní sme šli na povinné očkovanie. A tam sa to všetko začalo. Znova nastúpili teploty, ktoré trvali 2 týždne. Po odbere krvi sa zistilo, že má zvýšené pečeňové testy. Absolvovali sme niekoľko rôznych vyšetrení, no všetko sa zdalo v poriadku. „Veď Radko z toho vyrastie“, hláška, ktorá sa opakovala pri každom vyšetrení. No nám sa to nezdalo byť v poriadku a tak sme každé dva mesiace dávali robiť Radkovi krvné testy, ktorých výsledky boli stále horšie a horšie. V Trebišove sme už šancu nemali a tak nás pani doktorka poslala do Košíc. Boli sme tam hospitalizovaní 3x a zakaždým nás mala na starosti iná doktorka. Absolvovali sme stále iné vyšetrenia a domov sme odchádzali stále s inou diagnózou. No ani jedna nebola tá pravá. Nevedeli sme pochopiť, že nikto nedokáže zistiť čo Radkovi vlastne je. Boli sme zúfalí. Nemali sme žiadnu liečbu a tak som zavolala do Bratislavy.

Radovan Zmija

Skontaktovala som sa s pani primárkou, ktorá mi v Košiciach odporučila jednu doktorku. Keďže sme Košické nemocnice navštevovali pravidelne bolo zvláštne, že tam je niekto, kto o nás ešte nevedel. Pani doktorka nás hneď objednala. Absolvovali sme zasa tie isté vyšetrenia, ako odber krvi a podobne. Hneď na druhý deň sme mali telefonát, že výsledky došli a aby sme sa hneď dostavili do nemocnice na oddelenie, pretože výsledky sú zlé. Po týždni a zasa iných vyšetreniach ako bola biopsia pečene, či biopsia svalov sme odchádzali domov s tou najhoršou správou: Vyzerá to na svalové ochorenie a Váš syn medzi 8 až 10 rokom života ostane na vozíku.” Samozrejme sme tomu nechceli veriť a stále sme dúfali že sa to nepotvrdí. Práve sa blížili Vianoce, keď v tom zavolali že došli výsledky. Žiaľ sa to potvrdilo a diagnóza znela Muskulárna dystrofia. S Radkom sme práve oslavovali štvrté Vianoce.

Každým rokom sa to zhoršovalo. Keď mal sedem rokov už sa nedokázal postaviť na nohy keď spadol či nedokázal vyjsť po schodoch. Jeho nôžky boli čoraz slabšie. V 12 rokoch sa jedného rána na svoje nôžky už nepostavil.

Každým rokom je to horšie a horšie. Dnes má Radko 21 rokov, naše ruky a nohy nahrádzajú práve tie jeho.

Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete!

Odpad je podľa európskej smernice definovaný ako “každá látka alebo vec, ktorej sa držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť, alebo je povinný sa jej zbaviť”. Priemerný  Slovák za rok vyprodukuje 330 kíl komunálneho odpadu, pričom sa zrecykluje len 8%. Zvyšok končí buď na skládkach alebo v spaľovni. Teda aspoň papierovo. Stačí ale vyjsť z domu a vidíme, aké množstvá ho končia na chodníkoch, v kríkoch, v riekach a lesoch.

Švédi odpad dovážajú

Ale nemusí to tak byť! Nám nie je jedno, kde žijeme. Sme aktívni ľudia a bežci zároveň. Sme zvyknutí na dlhé trate a často sa dostávame na odľahlé miesta, ktoré nám svojou krásou dodávajú energiu. Avšak nie vždy to tak je. Na príčine je človek! Veľakrát ostaneme neveriacky krútiť hlavou, čoho všetkého sú niektorí z nás schopní. Nachádzame vysypaný odpad pri okraji lesa, a to len kvôli pár drobným, ktoré niekto nie je ochotní zaplatiť na verejnej skládke. V Tatrách vyberáme odpadky po najedených “turistoch“ zo skalných štrbín. Po lesoch zbierame plechovky od piva po “hubároch“. A to nehovoríme o pár desiatkach, tu ide o stovky až tisíce kusov odpadu! Neveríte? Stačí sa ísť po hubárskej sezóne pozrieť do lesa!

Krotitelia smetí

Príkladov na neporiadnych občanov by sme Vám vedeli uviesť mnoho. My sme sa však namiesto slov rozhodli konať. Vieme, že zmena musí prísť od každého z nás. Preto sme sa rozhodli začať z vlastnej iniciatívy a inšpirovať ďalších.

Skládky, ktoré nachádzame sa menia z miesta na miesto. Niekde je prevaha textilu, inde sú to pneumatiky a elektronika. Niekedy nás prekvapia kopy stavebného odpadu ale natrafili sme už aj na autobatérie. Večnou klasikou sú však plasty a sklenené fľaše. Vďaka etiketám vieme povedať, že niektoré odpady na nás „čakali“ vyše 40 rokov.

Zbierali sme v horúčavách, ale aj v zime. Zbierali sme pri cestách, v blate, v žihľave, dokonca aj v rieke a výsledok nášho tohtoročného snaženia je viac ako 350 vriec odpadu.

Športuj srdcom o.z.

Musíme si uvedomiť, že odpadkov stále pribúda a príroda nám to nebude tolerovať večne! Trápi nás, že na hlúposti a chamtivosti človeka najviac doplácajú nevinné zvieratá. Chceme vytvoriť komunitu ľudí, ktorí si vážia prostredie v ktorom žijú. Snažíme sa oslovovať aj samosprávy, ktoré by našim pomocníkom dokázali formou sponzorského zabezpečiť aspoň určitú satisfakciu za ich voľný čas. Veľmi nás teší, že s nami spolupracuje mesto Svit a mohli sme tak na náš posledný tohtoročný smeťozber prilákať sedem nových zberačov, ktorí sa za odmenu mohli ísť zregenerovať do vitálneho sveta v popradskom Aquacity. Srdečné ďakujeme!

Ak je vo Vašom okolí miesto, ktoré si zaslúži našu pozornosť, alebo by ste sa chceli na našej myšlienke spolupodieľať, napíšte nám!

Inšpiráciu môžete načerpať aj od Rastislava Kruľu, ktorý na Slovensku založil projekt Wastebusters.sk a riadi sa mottom: Aspoň jeden denne!

Obrázok 1 a 2 od autora (pev) sú z časopisu TV Poprad – jesenný špeciál 2017. Ďakujeme za zverejnenie.