1. ročník z pohľadu organizátorov

Medaila 1. ročník Memoriál Jána Svočáka

V prvom rade sa chceme poďakovať celému tímu ľudí, ktorí nám pomáhali a venovali svoj čas pri organizácii pietnej spomienky spojenej s pomocou rodinám bojujúcim so svalovou atrofiou. Práve pre tieto rodiny chceme športové podujatie organizovať každoročne a prostredníctvom neho im dodať potrebnú silu na boj s tak zákernou chorobou.

ALS BEH Memoriál Jána Svočáka
Na počesť skvelého človeka, športovca telom i dušou, sme sa rozhodli zorganizovať ALS Memoriál Jána Svočáka v januári tohto roka. Povedali sme si, že do toho dáme všetko, aby sme na úvodný ročník prilákali aspoň päťdesiat bežcov (čo bola vzhľadom na vysokú obťažnosť trate naša vytúžená méta). Veľa z oslovených bežcov nám spočiatku vravelo, že máme veľmi skorý termín na tak náročnú trať a netrúfajú si to odbehnúť. Vedeli sme, že nato, aby sme dosiahli požadovaný počet, potrebujeme “dotiahnuť“ bežcov aj z iných okresov. Po rozbehnutí propagácie podujatia sa nám však začalo dariť natoľko, že sa nám bežci prihlasovali, zo všetkých kútov Slovenska, dokonca aj susedia z poza Tatier, o čom sa nám ani nesnívalo. Keď sme dva týždne pred štartom atakovali 180 bežcov na štartovnej listine, rozhodli sme sa limitovať počet účastníkov na 200, aby sme si boli istí, že to organizačne zvládneme. Čo sa nám podľa mnohých referencií aj podarilo a o rok si budeme trúfať na väčší počet. Pochvalné slová bežcov, ktorí už teraz sľubujú účasť na druhom ročníku sú pre nás ohromnou motiváciou, ale aj záväzkom túto udalosť ešte vylepšiť a postarať sa im opäť o nádherný zážitok.

ALS BEH Memoriál Jána Svočáka
Od začiatku nás hnala túžba vytvoriť podujatie, na ktoré sa budú bežci s radosťou vracať rok, čo rok za účelom pomôcť človeku trpiacemu svalovou atrofiou.

Myslíme si, že táto neľútostná diagnóza musí byť obzvlášť bolestivá pre aktívneho človeka, napríklad bežca, ktorý postupne stráca silu a vytrvalosť, ktorú si dlhé roky budoval. Nemožnosť behať sa postupne mení na nemožnosť chodiť, nemožnosť sedieť, prežúvať a neskôr aj samostatne dýchať. Starostlivosť o takého človeka ostáva v rukách jeho rodiny 24 hodín denne.

„ALS je síce nevyliečiteľná choroba, no nato, aby s ňou človek dokázal psychicky bojovať potrebuje nádej, povzbudenie a podporu ľudí. Budeme robiť všetko preto, aby sme aspoň jednej rodine ročne túto podporu prostredníctvom stoviek bežcov odovzdali.“

ALS BEH Memoriál Jána Svočáka
Musíme však povedať, že pri organizácii tohto behu sme zistili úžasnú vec. Ľudia si nie sú ľahostajní. Takmer každý koho sme oslovili nám ochotne pomohol, či už finančne, vecnými cenami alebo aktívnou účasťou na organizácii podujatia, čo si nesmierne ceníme. Stačilo spomenúť účel behu a ľudia jednoducho chceli pomôcť. Chceli pomôcť až tak, že niektorí sponzori oslovili nás a nie my ich, ako je to zvykom. Patrí im obrovské srdečné poďakovanie.

Vďaka týmto sponzorom, ale aj bežcom a ľudom ktorí prispeli na mieste  sa nám podarilo pre dvojročnú Máriu Kubovovú z  Vikartoviec vyzbierať 1367€, 160 balení plienok a 5 kartónov mliečnych výrobkov.

ALS BEH Memoriál Jána Svočáka
Súčasťou nášho podujatia je aj zbieranie vrchnáčikov z PET fliaš, ktoré sme žiadali od bežcov priniesť k registrácii. Pre Sabinku sa nám tak podarilo odovzdať necelých 60kg.

Budeme robiť všetko preto, aby sme na 2. ročníku rodinám s neľahkým osudom pomohli ešte viac!

Nesmierne si vážime všetkých, ktorí sa na akcii podieľali. Týmto Vás pozdravujeme a posielame obrovské ĎAKUJEME!

S pozdravom, organizátori: Eduard Dindoffer a Martin Svočák

1. ročník z pohľadu Soni Vnenčákovej

Soňa Vnenčáková

O takýchto pretekoch nezvyknem písať často, Memoriál Jána Svočáka však vo mne zanechal hlboký citový zážitok, o ktorý by som sa s vami rada podelila. Keď mi asi pred dvomi mesiacmi môj sused Martin Svočák po prvý krát spomenul, že chce zorganizovať memoriál svojho otca, ktorý zomrel na zákerne ochorenie s názvom Amyotrofická laterálna skleróza (ALS) a zároveň že by to chcel spojiť s pomocou malému chorému dievčatku Márii Kubovovej, hneď som sa nadchla. Toto ochorenie postihuje svalový aparát, človeku postupne atrofujú všetky svaly, kým mozog zostáva nepoškodený. Pacient akoby sa stal väzňom vlastného tela. Na benefičných podujatiach sa veľmi nezúčastňujem, bola som však rozhodnutá, že ak mi to moje časové možnosti dovolia, určite pobežím. Ešte pred týždňom mi to študijné povinnosti a preteky nedovoľovali. Mala som totižto štartovať týždeň nato na polmaratóne v Prahe. Všetko sa však zvrtlo behom niekoľkých hodín, škola sa zrušila, Prahu sme sa rozhodli zrušiť a mne sa naskytol voľný víkend. Presne tak to určite malo byť. A tak som ani neváhala, zohnala si odvoz na štvrtok a HURÁ po 2 mesiacoch domov pod milované Tatry za ešte viac milovanou rodinou. Keď som cestovala, ani som len netušila, aký neskutočný víkend mám pred sebou.

Piatok som strávila klasicky na tréningu, s Jurajom a celé poobedie s rodičmi, ktorých som nevidela celú večnosť a na ktorých som sa už neskutočne tešila. Večer som ukončila horúcim vaňovým kúpeľom, ktorý som už potrebovala ako soľ. V sobotu ráno krásne svietilo slniečko a ja som celá natešená vyskočila z postele a s úsmevom zobudila Juríčka, nech sa ide so mnou pekne krásne naraňajkovať obľúbenej raňajkovej kaše „Ala Soňa“. Nohy som mala síce po štvrtkových úsekoch tvrdé ako poleno, bolo mi to ale úplne jedno. Dnešný deň som si chcela len a len užiť, bežať tréningovým tempom a hlavne s nonstop úsmevom na perách. Po všetkých peripetiách, ktoré mi táto krutá zima priniesla a ja som opäť začala behať pre radosť, to bolo moju najväčšou prioritou. Okrem toho štartoval aj môj otec, veľký športovec, švagor a moja početná podtatranská bežecká rodina. Čo viac si priať?

Soňa Vnenčáková

Štart bol naplánovaný už na deviatu hodinu, a tak sme hneď po uctení si Pána Svočáka vyrazili “vstříc novým zážitkům”. Na trošku zradnú trať Podtatranského krosového polmaratónu sme sa rozbehli celkom pohodovým tempom. Prvých 11 km bolo len v mierne vlnitom teréne. Bežali sme okolo Bagroviska, kde v lete trávim voľný čas regeneráciou v podaní kúpania sa, potom sme prešli takmer celými Batizovcami a pokračovali nádhernými lúkami až do Štôle, jednej z najkrajších dedín ktoré poznám. Tam nás čakal početný funclub miestnych občanov. Pokračovali sme mojím obľúbeným chodníčkom smerom na Podskalku, kde som už z diaľky počula moju maminu kričať: “Predbehni Poliaka!”, čo som v tej chvíli vôbec nechápala (až potom mi vysvetlila, že nejaký Poliak to celé vyhral a ona to kričala ako prvému, tak aj poslednému). Juraj mi ešte stihol urobiť zopár fotiek a ide sa ďalej. Pomaly som prechádzala štartovým poľom smerom vpred a skutočne sa tešila, kedy konečne prídu moje milované kopce. A o tom že to teda boli kopčiská, svedčí i celkové prevýšenie 650 m, čo je na polmaratón viac než dosť. Ako prvé nás čakalo tiahle stúpanie na Bôrik, kopec kde som vyrastala a spolu s otcom strávila nejednu sobotu či nedeľu. Na vrchole má zasiahla mierna melanchólia. Presne na tomto mieste sme ďalekohľadom pozorovali okolitú prírodu, vlaky, autá, chvíľku si posedeli, zjedli jabĺčko a občas i horalku. Ach aké nádherné bolo moje detstvo…

Zbeh z Bôriku bol už o čosi horší, strmý kopec mi nedovolil pustiť nohy a každým krokom som dávala pozor, aby som sa nezranila. Tam ma po prvý krát ktosi obehol, čo má vôbec netrápilo. Zdravie je teraz prvoradé. V mojej rodnej Podskalke už bola pripravená ďalšia grupa povzbudzovacov. “Soničkaaaa, ideeeš…” sa ozývalo zo všetkých strán. Viem že to bol len miestny pretek, ja som sa napriek tomu cítila ako majsterka sveta, ktorá si beží na pohodu a pre radosť z pohybu s nonstop úsmevom na perách. Rovinku do Lopušnej doliny som mala určenú ako oddychovú pasáž pred najhorším (najlepším) stúpaním na Veľký Smolník. Touto cestou už moja noha prešla 100, ak nie 200-krát. Esíčko, zákruta, rovinka, už len dve zatáčky a ide sa na vec. Na tejto trase poznám snáď každý kamienok, či koreň, aj keď už pod Tatrami trávim len minimum času. Pri odbočke do lesa má zaskočil poriadne blatitý terén, ktorý tam nebýva zvykom. Trošku som na to doplatila a hneď pri prvej príležitostí mi podšmyklo tenisky a ja som sa krásne “vyrípala” na zem. Perfektne som sa pobavila a pokračovala ďalej hore kopcom. Väčšina tam už mlela z posledného a prechádzala do chôdze. Mojím cieľom bolo celú trať prebehnúť a chôdzi sa úplne vyhnúť. Cup, cup,…malé krôčky a neustále stúpanie lesíkom Baby. Mňam, hovorila som si, moja obľúbená príchuť. Podarilo sa mi ešte obehnúť dvoch chlapov, trošku ich povzbudiť a pokračovať až na vrchol, na Veľký Smolník, kde som pri nejednom tréningu plakala. Dnes to bolo napriek bolesti bez sĺz. Nasledoval prudký zbeh, ktorý som šla možno až príliš opatrne. Vedela som, že už len tri “brdky”, prudký zbeh a sme doma. Hrebeňovka Baby je mojou ďalšou srdcovkou, na ktorej poznám každú zákrutu, každý strom,… Hore – dole, hore – dole, šup šup, to vydržíš, už len kúsok. Tak som povzbudzovala nie len seba ale aj ďalšieho spolubežca. “Ty si Soňa že?” potešila má jeho otázka. Na Malom Smolníku som vedela, že to už určite bude len dolu, dolu, prudko dolu. Ešte dnes si pamätám ako som raz tento kopec vybehla z opačnej strany, chytila sa vrcholovej tyčky a plakala od únavy, od zúfalstva a žiaľu, ktorý má v tom období pohlcoval. Bola som tam vtedy sama, spoločnosť mi robil len Boh a ukľudňujúci les. Teraz, roky po tom ďakujem Bohu za všetky tieto obdobia, ktoré mi určite viac dali ako vzali. Aj v tento deň som si spomenula na tie chvíle a tentokrát s úsmevom pokračovala smerom do cieľa. Išla som opäť opatrne, aby sa mi nič nestalo. Tesne nad Svitom nás už čakal ďalší funclub, posledné zákruty a cieľová rovinka plná známych, vrátane mojej sestry, jej detičiek, mamky a Juraja, ktorý ma ešte s úsmevom povzbudzovali na posledných metroch. V cieli som bola úplne v pohode, vysmiata jak lečo. Dostala som nádhernú drevenú vyrezávanú medailu, jabĺčko, nápoj, čajík a ak by som chcela, dokonca aj šišku.

Niekoľko minút po mne dorazil i otec (pre mňa navždy tatko) a švagor Matúš. Vyklusala som, vypili sme kávičku U sklenára a až potom na mňa doľahla váha situácie. Až neskôr som si uvedomila, aké rôzne emócie mnou v tento deň prebehli. Bolo to čisté šťastie, radosť, melanchólia a hlavne láska. Láska ku kraju, z ktorého pochádzam, láska k rodine, ktorá je pre mňa tou najlepšou na svete, láska k Jurajovi, ktorý pri mne stojí v každej situácii a hlavne láska k Bohu, ktorý má týmto všetkým obdaroval. Dnes nebolo vôbec podstatné ako skončím, aký budem mať čas, či na aké tepy pobežím. Dnes bolo podstatne len to, že som si užila každú jednu sekundu, moje telo pišťalo šťastím a endorfíny sa mi liali asi aj ušami, bežala som pre radosť a hlavne s nonstop úsmevom na perách. Môžem s čistým svedomím povedať: run for fun, či terapia v prožitku. Skvelé je, že to nebola čisto sebecká záležitosť. Nepriniesla som radosť a šťastie len sebe, ale aj ľuďom okolo seba (aspoň dúfam), rodine zosnulého Pána Svočáka a hlavne malej Márii, ktorej naše príspevky na štartovné určite vyčaria úsmev na tvári 🙂. 

Soňa Vnenčáková

To, že som preteky vyhrala, bol len bonus, ktorý mi priniesol nádherné ručne gravírované pštrosie vajíčko uložené v drevenom pni, odšťavovač (ktorý sme si s Jurajom odložili do výbavy) a termohrnček, ktorý sa hodí každémi študentovi. Atmosféra vyhodnotenia bola opäť tak úžasne rodinná a príjemná, že nebyť zimy, tak sa nám ani nechce ísť domov. Tam už na mňa doľahol hlaďák a ja som sa nemohla dočkať karfiólovej polievky a misky plnej orieškov od Plody Zeme, ktoré mi dodajú energiu a minerály po každom výkone. Večer už bol v podaní čisto rodinnej atmosféry, sauny a samozrejme úsmevov plných lásky. Keď som v sobotu zatvárala oči, vedela som, že za niekoľko sekúnd zaspím. Nebolo to únavou, ale tým krásnym hrejivým pocitom blízko pri srdiečku, ktorý sa mi do celého tela rozlieval lásku a pokoj…

Soňa Vnenčáková

Milí moji čitatelia, vážme si ľudí, prostredie a okamihy, ktoré nám život (Boh) prináša. Či už sme hore, alebo dole, či klesáme alebo stúpame, skúsme sa tešiť z každej sekundy a každý deň mať nedeľu, každý deň mať Vianoce plné lásky a úsmevov. Ja som taktiež mala ťažký február a začiatok marca, moja vlastná hlúposť má opäť prefackala. Napriek tomu som sa snažila brat to športovo a teraz, keď už je snáď potom sa snažím poučiť sa na vlastných chybách a ďakovať aj za to, že moja sínusoida dosť dlho klesala. Teraz však opäť stúpam a teším sa, až budem opäť na jej vrchole, odkiaľ zaručene uvidím slnko 🙂 Majte sa fajn a hlavne nezabudnite, všetko je to len o tom, z akého pohľadu sa na vec pozrieme!

Soni ďakujeme za pekný článok. Želáme jej veľa zdravia, aby mohla naplno robiť to čo ju najviac baví a z celého srdca si beh naďalej vychutnávať.

Viac informácií o Soni nájdete na jej blogu.